MY UŽ SA NA SLOVENSKU NEHÁDAME O NÁZOR. MY SI PODĽA NÁZORU POMALY TRIEDIME ĽUDÍ NA „NAŠICH“, „ICH“ A „TOHO POLOIDIOTA UŽ ANI NEZDRAVÍM“.

Kedysi sa rodina pohádala o dedičstvo, svokru alebo cibuľu v šaláte. Dnes stačí pri nedeľnom obede vysloviť meno politika a do troch minút máš z kuchyne geopolitický summit, dedo je minister obrany, švagor generálny prokurátor a teta, čo ešte ráno piekla buchty, ide rušiť NATO. A pritom všetci prišli len na polievku.

Slovensko patrí medzi najpolarizovanejšie krajiny Európy. Polarizácia už nelezie iba do parlamentu. Lezie medzi kamarátov, kolegov, rodiny, do krčmy, na svadbu a pomaly aj do skupiny „Predám zaváraninové poháre“.

Máme nový národný šport: nepočúvať, čo človek povedal, ale čo najrýchlejšie zistiť, do ktorej klietky ho zavrieme.

Povie jednu vetu? Dezolát. Druhú? Slniečkar. Tretiu? Fašista. Štvrtú? Liberálny extrémista. Piatu už netreba počúvať, diagnóza hotová, šanón založený.

A obe strany sú presvedčené, že práve ony sú tí rozumní a tí druhí zmanipulované hovädá. Takže máme päť miliónov nezávisle mysliacich ľudí a podozrivo veľa z nich používa presne tie isté štyri vety, ktoré ráno počuli od svojho obľúbeného politika. Krásna nezávislosť. Skoro ako firemný notebook.

Internet tomu pomáha ako benzín hasiacej technike.

Napíšeš: „Možno je to zložitejšie.“ Sedem lajkov.

Napíšeš: „TÍTO HAJZLI NÁS VŠETKÝCH ZNIČIA!!!“ Osemtisíc reakcií, tristo komentárov a algoritmus ti už nesie papuče.

Lebo pokoj nepredáva. Hnev kliká. Strach kliká. Nenávisť kliká nádherne.

A tu prestáva sranda.

Výskum zistil, že 36 % respondentov osobne pozná človeka, ktorého názory sa posunuli až k schvaľovaniu násilia voči názorovým oponentom.

Násilie voči človeku pre jeho názor nie je „tvrdý postoj“. Nie je to vlastenectvo. Nie je to obrana demokracie. Nie je to spravodlivý hnev. Je to násilie.

Bodka.

Najhoršie je, že cesta tam nezačína úderom.

Najprv: „Nesúhlasím s ním.“

Potom: „Je to debil.“

Potom: „Takíto ľudia sú odpad.“

Potom: „S nimi sa nemá diskutovať.“

A niekde dole začne niekomu pripadať normálne povedať: „Veď si to zaslúžil.“

A vtedy sme všetci riadne v keli, nech máme na profile akúkoľvek vlajku.

Medzitým praskajú vzťahy. Brat sa nebaví s bratom. Kamarát s kamarátom. Dcéra príde k rodičom a všetci podpíšu neviditeľnú dohodu: „Politiku dnes neotváraj, babka ešte nedojedla.“

A absurdné je, za koho tie vzťahy obetujeme.

Za politika, ktorého nepoznáme. Ktorý nevie, ako sa voláme. Ktorý nepríde, keď budeme chorí. Ktorý nám nepomôže odniesť skriňu na tretie poschodie.

Ale vlastnému bratovi prestaneme dvíhať telefón, lebo zakrúžkoval iné meno.

To je obchod, pri ktorom by aj pouličný vekslák povedal: „Kamo, toto je fakt zlý kurz.“

A potom je tu pocit bezpečia. Nie iba „či ma niekto ovalí na zastávke“. Myslím ten obyčajný pocit, že môžem povedať názor bez bezpečnostnej previerky miestnosti.

„Môžem toto povedať pred kolegami?“

„Pred svokrom radšej nie.“

„A tuto?“

„Tuto už vôbec, Jožo má Facebook.“

Takto sa zo spoločnosti stáva panelák s piatimi miliónmi bytov, kde každý pozerá cez kukátko, či ten oproti náhodou nevolí kokotov.

A teraz otázka: Čo s tým do kelu robiť?

Babka: „Keď príde na návštevu, daj mu polievku a nevypytuj sa, koho volil.“

Krčmár: „Keď sa dvaja hádajú o politiku, tretie pivo už len nealko.“

Učiteľ: „Naučme decká rozdiel medzi faktom, názorom a hovadinou z TikToku.“

Psychológ: „Skús človeka najprv počúvať a až potom ho nenávidieť.“

Mechanik: „Keď sa ti pokazí auto, tiež najprv otvoríš kapotu. Nekopeš do susedovho auta, lebo má inú značku.“

A môj fiktívny dedo by to uzavrel: „Keď sa s človekom nezhodneš, ešte mu nemusíš rozbiť hubu ani život. Stačí, že sa s ním nezhodneš. Na to máme mozog, nie mačetu.“

Možno nepotrebujeme ďalší okrúhly stôl so šestnástimi expertmi, logom ministerstva a minerálkou za 4,80.

Možno by stačilo pár primitívnych pravidiel:

Nehovor o človeku ako o odpade. Nepraj mu násilie. Nezruš tridsaťročné kamarátstvo kvôli štvorročnému volebnému obdobiu. A keď nevieš, či je správa pravda, nešír ju len preto, že nádherne serie „tých druhých“.

Revolučné. O chvíľu na to budeme potrebovať národnú stratégiu do roku 2040.

Politický spor nie je problém. Spor patrí k slobodnej spoločnosti.

Problém vznikne v sekunde, keď sa z vety „nesúhlasím s tebou“ stane „ty si menej človek než ja“.

Tam sa demokracia nezačína kaziť v parlamente. Tam sa začne kaziť pri kuchynskom stole.

A úplne najväčšia irónia?

Každý tábor tvrdí, že zachraňuje Slovensko. Jeden národ. Druhý demokraciu. Tretí mier. Štvrtý slobodu. Piaty tradičné hodnoty.

A počas tej veľkej záchrannej akcie sa prestávame zdraviť vo výťahu.

Možno by sme teda mohli Slovensko na chvíľu prestať heroicky zachraňovať jeden pred druhým a skúsiť ho spolu normálne obývať.

Aj s človekom, ktorého názor nás serie.

Demokracia nie je miesto, kde všetci hovoria to isté. Demokracia je miesto, kde oproti mne sedí človek, s ktorým zásadne nesúhlasím... a ja stále viem, že je to človek.

Keď stratíme toto, nezostane spoločnosť.

Zostanú tábory. Plot medzi nimi. A Wi-Fi, aby sme si cez ten plot mohli ďalej nadávať.